čo vám prinesie táto kniha, to vám zhrniem v jednej reportáži:

Dalo by sa povedať napríklad telegraficky: „Jedna Miriam prišla k Jadranu s rodičmi NIEKEDY dávno z Československa, a tak si naše more tak zamilovala, že ho dnes z celého srdca propaguje, keď žije v Chorvátsku.“ Tento telegrafický prístup by išiel ruka v ruke s diletantmi, ktorí sú presvedčení, že poznajú všetky príbehy a že všetky príbehy počuli a že nejde o nič výnimočné. Len by to bolo nesprávne a my takou publikáciou (novi list), našťastie, nie sme. Príbeh Miriam Kelečić je krásny a inšpiratívny a presne taký, že sa oplatilo ísť do Trnavy a vypočuť si Miriam, aké je to palivo, ktoré ju „núti“ písať knihy o OSTROVE VIR.

"Zaži Vir," hovorí vo svojich knihách. Zažite Vir a Chorvátsko trochu inak ako zvyčajne. Alebo, ako by sa pekne po slovensky povedalo: "Zažite ostrov Vir a Chorvátsko trochu inak"! Zaži Vir, poďme najskôr 'zažiť' Miriam, blogerku a influencerku, spisovateľku, chorvátsku a "chorvátsku" Slovenku a predovšetkým manželku Belmonda a mamu syna Petra a deväť ročnej Emki.

Elem Trnava, a to nie je mesto na Slovensku, ale okres Záhreb v Dubrava donja. Počas cestovania po Trnavskej ceste si látku opakujeme. Miriam Kelečić napísala, vydala a predala už tri knihy s názvom „Zaži Vir“, všetky tri v slovenčine, aby krajanom priblížila krásy Chorvátska a Viru. Štvrtá by mala čoskoro takmer vyjsť z tlače, ale táto 4 je trochu iná, pretože je napísaná v chorvátčine aj slovenčine. Je to logické vzhľadom na to, že recepty v nej, slovenské a chorvátske, sú ako delikatesa. Toto sú recepty pre Amazonku a pre toho Belmonda. A tento príbeh sa začína v osemdesiatych rokoch.

- Do Chorvátska som prišla prvýkrát v roku 1986, ako dieťa, za komunizmu, devízové povolenie bolo ešte vo vtedajšom Československu - spomína Miriam.

-A kam ťa vzali rodičia? - pýtame sa.

- do Pakoštane pri Zadare. A osud, ako vidno, ma opäť priviedol do blízkosti Zadaru – hovorí.

Mala som 11 rokov. A teda prvýkrát sa mi podarilo prísť o rodičov! Náš domáci Jere a moji rodičia ma museli hľadať.  Prečo?

- Jere a jeho žena nemohli mať deti, tak žartovali s mojimi „rodičmi“, že by ma „kúpili“ a vychovávali tam teda tu v Chorvátsku, aby som u nich ostala. Preto som im počas dovolenky utiekla. Haha. Ale zase som sa vrátila – hovorí Miriam.

Prvé stretnutie bolo takéto, no jej rodina naďalej prichádzala na leto k Jadranu. Život si vybral svoju daň, Miriam sa vydala na Slovensku, narodil sa jej syn Peter Leginský (28), rozviedla sa a keďže syn bol náchylný na alergie od mora lepší liek nebol.

- Nikdy by mi nenapadlo že sa znovu vydám a to za  Chorváta. Všetko sa to stalo náhodou – hovorí Miriam.

Ekonomická kríza z roku 2008 má na svedomí aj uľahčenie veľkých životných rozhodnutí. Miriam, ako hovorí, mala vysnívanú prácu na Slovensku, bola riaditeľkou personálneho oddelenia vo veľkej stavebnej firme, no keď začala kríza, bežná práca pre ňu hoc ako obyčajná referentka nebola. Na druhej strane bola v Spolku priateľov Chorvátska, zlákal ju tam aj fakt, že si nosí rodinné nadanie na jazyky.

-Mám tetu, ktorá vie 12 jazykov teda má štátnice nie iba že vie. Jeden dedko bol Maďar, druhý bol pôvodom z Česka - Morava a u prastarých rodičov by bolo aj trochu Nemecka, a po babke máme aj nejaké francúzske korene. Európa je tu celá a teraz som pridala aj Chorvátsko – hovorí Miriam.

Pre príbeh je dôležité vedieť, že jej manžel Željko Kelečić bol v tom čase známy jazdec horských pretekov a organizátor slávneho automobilového slalomu DUBRAVA v rámci dní Dubravy. Potreboval pomôcť s organizáciou, ubytovaním, a tak ho cesta zaviedla k Miriam, kde bol tento angažmán príležitosťou si niečo zarobiť.

„Prepadol mi, ale ako a prečo to vám on musí povedať,“ smeje sa Miriam.

Nie je to Miriamina chyba, že za to môže láska, staré známe je, že láska ide cez žalúdok.

- Željko žil sám, často jedol konzervy a mal veľa chorôb. Keď prišiel do Bratislavy a ochutnal našu kuchyňu, oblízal si prsty – podotýka Miriam.

-Naozaj povedal tvoj otec Željkovi pri jednom z obedov, že hladný manžel je nespokojný manžel !? - pýtame sa.

-Naozaj! Miriam sa smeje.

O tom, že Željko ‚prepadol‘ dobrému jedlu, niet pochýb. Lenže čo mu to Miriam navarila na prvé stretnutie pri stole!?

-Obyčajný guláš ! Obyčajný guláš, palacinky a bolo to – povedala Miriam.

Vďaka tomuto menu boli Željkove návštevy Slovenska na predĺžený víkend čoraz častejšie. Svoj príchod najčastejšie oznamoval otázkou: "Upečieš mi palacinky!?" Nakoniec sa vzali a Miriam sa presťahovala do Záhrebu. Ako sa však z osoby, ktorá bola riaditeľkou oddelenia ľudských zdrojov, stala blogerka a influencerka či promotérka!?

-Keď si doma a nemáš prácu, tak sa nudíš. Najprv som prinútila Željka zrekonštruovať a dokončiť dom a apartmány na Vire, kde si Željko kúpil pozemok a postavil dom ešte predtým, ako sme sa spoznali, a potom nastal čas .. priniesť si svoj domov sem Svojich Slovákov a Čechov – vysvetľuje Miriam bez toho, aby oslavovala prácu influencera.

V dome sú len dva apartmány, no a keďže naše apartmány boli obsadené aj preto sa Česi a Slováci každú chvíľu pýtali, či vie a odporúča niekoho kde je voľné ubytovanie a sieť sa šírila. Jej hostia boli odporučení k susedom, krstným rodičom, kamarátom, neskôr k vytvoreniu webovej stránky a taktiež vytvoreniu  facebookovej skupiny pre dovolenku v Chorvátsku.

- Dnes má táto skupina asi 30 000 členov, nielen turistov, ktorí hľadajú ubytovanie, ale aj prenajímateľov, pričom podotýkam, že ide o legálnych prenajímateľov - zdôrazňuje Miriam.

Miriam zvýrazní obdobie korony, právom a časť zásluh za záchranu turistickej sezóny mám aj ja. Pretože, hovorí, všetko o chorvátskom cestovnom ruchu čo sa vtedy písalo na Slovensku, boli skoro fake správy. Keďže má množstvo kontaktov na významných ľudí, od polície až po novinárov, tak na svojom facebookovom profile a webe vo vyjadreniach pre médiá , hovorila pravdu čo v konečnom dôsledku prinieslo celkom slušné výsledky a návštevu slovenských a českých turistov. Miriam je tu totiž pre Chorvátov a Slovákov, ak čokoľvek potrebujú, od dopravy, cez kontakty, až po papiere či rôznorodú pomoc pri nehodách.

-To je v poriadku, ale povedz nám, za čo sa ti tak páči na Vire čím ťa dostal!? - vraciame loptu do oblasti žurnalistiky.

-A čo chýba Viru!? Je mi tam krásne. Vir má všetko na malom mieste - kontrovala Miriam.

V prvej knihe písala o Vire a Záhrebe, o dvoch turistických destináciách. Dalo by sa povedať, že je z veľkej časti služobného, informačného charakteru. V druhej je chorvátske ovocie, bylinky, ovocie, figy a vavríny, všetko, čo u nás rastie. Tretia kniha sa zaoberá chorvátskym dedičstvom, čo nie je prekvapujúce, pretože Miriam je fascinovaná históriou ako takou, v Chorvátsku predovšetkým Zadarom a Rijekou. Na tvorbe knihy sa podieľali aj mladí žiaci zo Základnej školy „Marija Jurić Zagorka“, ktorú navštevuje jej deväťročná dcéra Ema.

-Bolo to skvelé, riaditeľ školy okamžite súhlasil a deti nakreslili to, čo považujú za chorvátske dedičstvo, ako napríklad kravatu či rôzne iné veci – zabávali sa a učili zároveň - hovorí Miriam.

Tak bolo načase napísať aj  jedlo.

- A určite prvý recept v knihe je na ten osudný guláš - žartujeme.

Miriam sa smeje, hovorí, že nie je prvý, ale je v knihe. Kľúčom a dôvod k napísaniu knihy bola Ema dcéra.

-Moja dcéra je predčasniatko, ale papá veľmi rada. Je tenká ako prútik a dokáže zjesť čokoľvek. Nie je vôbec vyberavá. Moje deti sú nebo a zem, pokiaľ ide o jedlo. Môj syn, ktorý má dnes 28 rokov, v detstve nechcel nič jesť. Bola som nútená vymýšľať zázraky na tanieri, aby zjedol niečo varené. Na druhej strane, moja stará mama bola výborná kuchárka, mama je skvelá kuchárka, varili ako sa vraví nebíčko v papuľke – hovorí Miriam.

V čase kedy som začala zhŕňať moje recepty som ležala v posteli , lebo som mala problémy s obličkami, mama mi prišla pomôcť do Chorvátska a za tých päť mesiacov som napísala na Emkin podnet túto štvrtú knihu.

-Ema mi hovorí, napíšme si niekam na papier, ako variť, aby som sa naučil aj ja tak variť ako ty a Babka Emilka. Rozmýšľam, čo ja tu budem písať na papier, starý zošit sa rozpadne, prečo nenapísať dvojjazyčnú knihu, keďže  je moja dcérka dvojjazyčná (je viac ale o tom potom). Tak teda vznikla táto kniha kde  sú chorvátske aj slovenské recepty. No a  dnes má 600 strán – vysvetľuje Miriam.

Kniha sa dokončuje, čaká už takmer iba  len tlač. Obsahuje všetko od polievok a ovocných štiav, cez výrobu rezancov do polievok a mlyncov až po slovenské a chorvátske tradície.

- Keď som sem prvýkrát prišla, netušil som, čo je to sarma. Na Slovensku nič také neexistuje. Tak hľadaj a skúšaj. Niekedy som sa aj rozplakala nad hrncom a manžel povedal: „Nechaj to, super je, spapáme to .“ A tu zrazu manžel pribral 20 kíl. Zdá sa teda, že varím dobre – smeje sa Miriam.

Plakala kvôli sarme. Možno aj preto jej kniha hovorí tak podrobne, že každú fázu balenia mletého mäsa do listu kyslej kapusty nafotila a opísala. Poviem vám, že medzi týmito dvoma kuchyňami sú rozdiely, aj keď existujú podobnosti, najmä pokiaľ ide o vychutnávanie dobrého jedla. Slovensko je, učí nás Miriam, ovčiarska krajina známa svojimi syrmi a medzi nimi je aj jeden jedinečný syr a to je BRYNDZA!

-Je to syrová textúra podobná kajmaku, ale chuť je úplne iná. Je to skvelý syr. V máji je najlepšia bryndza a robia sa z nej bryndzové halušky, akési halušky njoky by povedali Chorváti. Halušky vhodíme do vriacej vody, precedíme, zboku opražíme slaninu a všetko zmiešame s bryndzou a trochou smotany. To je naše slovenské tradičné jedlo – hovorí nám Miriam. Podrobný recept nájdu čitatelia v knihe.

Mali sme aj pokusy a iniciatívu bryndzu dovážať do Chorvátska, keďže niektoré naše produkty z Chorvátska idú cestou na Slovensko. Nebolo by to šialené nielen preto, ak by laický novinár hneď nepároval kebab alebo čevape s bryndzou, ale aj preto, že Slováci a Česi prichádzajú k Jadranu vo veľkom. Ale ak je pravda, čo kdesi napísala Miriam, že slovenská kuchyňa je najviac podobná slavónskej, čo sa stane, keď Slováci prídu k moru, kde by podľa definície mali byť v popredí ryby?

-Milujem ryby, sú pre mňa skvelé, ale mäso je mäso, – smeje sa Miriam.

-Ak je teda slovenská ovčiarska zem asi je baránok -  jahňacina, to čo nás spája  - uzatvárame.

-To. Hoci na Slovensku  máme ovečky jahniatka ... tak sa jahňacina toľko neje, viac sa vyváža. Slováci nie sú fanúšikmi jahňaciny, ale sú to ovčie syry, ktoré sú u nás top – učí nás Miriam.

Z mäsa na Slovensku milujú kačice a husi.

-Zaujímavosťou je, že najlepšie reštaurácie sú, kde vás pohostia kačacími a husacími špecialitami v dedinke Chorvátsky grob, čo by sa dalo preložiť ako Chorvátsky cintorín ak by sme išli doslovne prekladať. Kačice, husi, pečené kačacie pečienky, halušky, knedle, lokše, uf, oplatí sa vyskúšať. Na jeseň tu mávame kačacie hody. Preto som knihu napísala v chorvátčine a slovenčine, aby možno naši Chorváti, keď si knihu prečítajú, možno po prečítaní dostanú chuť cestovať na Slovensko a spoznávať naše jedlo, tak ako Slováci a Česi prichádzajú k moru – upozorňuje Miriam.

Takto sa rozprávame ako je táto kniha koncipovaná. V knihe sú príbehy a recepty a priestor pre reštaurácie, pracovníkov v cestovnom ruchu, rodinné farmy, krčmy, samosprávy, aby si v knihe konečne urobili reklamu, rovnako by nebolo zlé, keby sa kniha našla v našich kníhkupectvách tak, ako sa nájde ak všetko dobre dopadne aj  vo veľkom slovenskom reťazci kníhkupectiev. Je to kniha hodnotná sama o sebe, ale je to aj skvelá marketingová platforma, najmä ak je známe, že Vir v roku 2020-2021 bol prvou voľbou Slovákov na dovolenky u nás v Chorvátsku.

V knihe a na fotkách  nájdete aj Miriaminu mamu Emíliu, tá, ktorá za všetko môže, pretože výborne varí. A prečo názov recepty pre Amazonku!?

- Amazonka je moja Emka. Naši hostia jej dali prezývku. Narodila sa o tri mesiace skôr, jej sestra dvojča zomrela pri pôrode. Emka je také živé, energické, veselé, bystré a milé dievčatko, celé leto zabáva našich hostí a  turistov, ktorí k nám prídu. Okamžite si vytvorí priateľov. A tak sme jeden deň niečo robili na pláži a jeden z našich hostí hovorí: "Emka je ako taká Amazonka!" A tak to aj zostalo. A ako povedala, že by chcela recepty, tak toto sú recepty pre Amazonku – vysvetľuje Miriam.

Emka Amazonka a manžel Željko Belmondo. Na záver knihy je napísané od Miriam, že život s Belmondom je ten najlepší, aký mohla mať.

„Pekne napísané,“ hovoríme jej.

„A počujte, nie každý má za manžela Belmonda,“ usmieva sa Miriam.

Belmondo a vlastne Željko Kelečić, chlapík z Trnavy, ktorý vtedy jazdil horské preteky. No Miriam neprepadla vôni benzínu, má aj vodičák ale nešoféruje. Prevládalo niečo iné, možno more a možno dôvtip Željka, toľko sebavedomia, že sa chválil, že má apartmány na Vire, kým tam v skutočnosti nebolo vlastne nič iba terén a hrubá stavba.

Željko Kelečić je vždy muž dobrej vôle. Pravdaže, na aute už nie sú nálepky „Auto Trnava“, teraz je tam názov firmy „Auto Kela“ a okolo nôh sa motá mladá vlčiačka Pegy, ale všetko ostatné je podobné a rovnaké. Než...

- Bol guláš naozaj kľúčový? - pýtame sa Željka.

Usmeje sa, na minútu sa odmlčí a povie: "Rozhodujúce boli palacinky." Túto nadváhu, čo mám, vysvetľuje potrebou všetko zjesť a nie vyhodiť. A čo  sarma, aká je  keď ju uvarí Miriam?

- Tá prvá bola trochu divná. Haha! Ale boli sme tak hladní, že sme to zjedli. No ono Miriam robí drámu, ak nie je všetko skvelé a dokonalé- hovorí Željko.

A áno, svokor je naozaj ten, kto sa stará o to, aby Željko nebol hladný.

- Možno sa bojí, že ju privediem späť. Žartoval Željko haha.

Željko celkom vážne povie, že Miriam sa až príliš snaží Slovákom pomôcť. Hovorí, že nikdy nikoho neodmietla, telefóny neustále zvonia a ľudia sa stále hľadajú pomoc u nej, takže jej túžba či ochota pomáhať ho trápi. Nie všetci ľudia sú dobrí... A na základe návštev Bratislavy povie, že Slováci išli dopredu, kým my stojíme, lebo vedia využiť všetko, čo dostanú z európskych fondov, a to je skvelé.

- Poďme dokončiť rozhovor... Ak bude článok dobrý, upečie ti Miriam tie slávne palacinky? - hovoríme.

„Neznášam pečenie palaciniek,“ povedala Miriam a Željko sa od srdca zasmial.

Pred rozchodom ostalo už iba jedno opýtať sa Miriam, čo by chcela vyzdvihnúť z knihy, keby si musela vybrať, ktorú z pochúťok, či už slovenskú alebo chorvátsku, má najradšej.

- Pre mňa a Emmu je to jahňacie. Mohli by sme to jesť každý deň a nebolo by nám zle. A slovenská kuchyňa, moja tradícia, čo mi pripomína moju mamu, moju starú mamu, vôňa môjho domu, keď som bola dieťa a keď moja stará mama robila šišky, buchty – hovorí Miriam.

-Takže, dôležité je, aby to voňalo domovom - hovoríme.

-presne Tak by mal voňať každý dom – hovorí Miriam nahlas, čo vlastne píše vo svojej novej knihe.

Siniša PAVIĆ autor rozhovoru – Novi list

Keď hľadáte Slovenku v Trnave, Záhrebe, je hlúpe si myslieť, že žila aj v Trnave na Slovensku. Miriam sa smeje, aj keď sme sa úplne minuli. Hovorí, že bývala v Bratislave, no dodáva, že jej rodičia do jej troch rokov bývali Vysokých Tatrách, na hraniciach s Poľskom. Je to dôležité aj preto, že tam boli všelijaké jedlá .... Ale anekdota s Trnavou existuje.

-Vtipné bolo, keď môj manžel prišiel do Bratislavy na aute so záhrebskými poznávacími značkami, na ktorom bola veľká nálepka „Auto Trnava“. Všetci na nás trúbili, nič im nebolo jasné – hovorí nám Miriam.

Miriam Kelečić je tá správna osoba, ktorá keď sa jej opýtate, čo chýba chorvátskemu cestovnému ruchu, aby mohol byť ešte lepší.

-Títo maličkí ľudia, títo maličkí a autentickí prenajímatelia priťahujú a tvoria cestovný ruch, nie hotely, ale malý prenajímatelia. Sú pre vás dôležité osoby. Sú to mravce, ktoré sú základom chorvátskeho turizmu. Lákajú sem turistov, je jedno či je to Slovensko, Česko, Maďarsko. Sú malým obrazom Chorvátska tej tradície, vidieka, mora, dalmacie  a ministerstvo pre nich nerobí nič, nič, čo by im uľahčilo. A každý z tých prenajímateľov je promotér, influencer a bloger. Musí "predať" svoje ubytovanie, aby uživil štát a platil mu za to – je odhodlaná Miriam vo svojom tvrdení.

Na druhej strane Miriam hovorí, že nedávno sa vo facebookovej skupine Dovolenka v Chorvátsku, ktorá má 29 688 členov a možno aj dnes už 30000, pýtala, čo by mali prenajímatelia urobiť lepšie, aby boli ich hostia spokojnejší. Mali by byť skrátka aktuálnejši a transparentnejši, nič neskrývať. Pracovať  systémom „ak to prejde, tak to prejde“ sa jednoducho nevypláca.